Prečo je dôležité nevzdávať sa spoločného stretnutia (Hebrejom 10:25)?

Odpoveď



Kresťanský život nie je určený na to, aby sme ho žili izolovane, ale v spoločenstve s ostatnými veriacimi. Z tohto dôvodu nám Hebrejom 10:24–25 hovorí, aby sme uvažovali, ako sa môžeme navzájom podnecovať k láske a dobrým skutkom. Nevzdávajme sa spoločných stretnutí, ako to niektorí majú vo zvyku, ale povzbudzujme sa navzájom – a tým viac, keď vidíte, že sa ten Deň blíži. Ak dúfame, že budeme duchovne rásť a vytrváme na dlhú trať, potrebujeme našich bratov a sestry v Kristovi na povzbudenie.



Pisateľ Listu Hebrejom si všimol, že mnohí jeho čitatelia, ktorí sa vyhlasovali za kresťanov, zahadzovali svoju dôveru v Pána (Hebr 10:35). Prenasledovanie a ťažkosti mohli niektorých priviesť k tomu, že sa vzdali spoločných stretnutí. Riešením bolo začať sa opäť spolu stretávať.





Pravidelné, v reálnom živote, každodenné spoločenstvo s inými kresťanmi je základnou súčasťou kresťanského rastu a vytrvalosti. Ak, ako pisateľ Listu Hebrejom, žijeme v očakávaní, že deň Kristovho návratu bude čoskoro, pochopíme dôležitosť vzájomného povzbudzovania sa na našej ceste viery. Ale ak sa vzdáme spoločných stretnutí, ako môžeme očakávať, že budeme podporovať a prijímať povzbudenie?



Bohatstvo spoločenstva medzi veriacimi v prvom storočí poskytuje dnešným kresťanom hodnotný vzor. Títo prví veriaci sa denne stretávali vo svojich domovoch, aby učili, mali spoločenstvo, uctievali, jedli, podieľali sa na Večeri Pánovej a spoločne sa modlili (Skutky 2:42). Každý deň sa naďalej spolu stretávali v chrámových nádvoriach. Vo svojich domoch lámali chlieb a jedli spolu s radosťou a úprimným srdcom (Skutky 2:46).



Okrem zhromažďovania sa v menších domácich skupinách, kniha Skutky apoštolov potvrdzuje, že prví veriaci sa stretávali na väčších spoločných stretnutiach (Skutky 2:44). Ich oddanosť jeden druhému bola taká hlboká, že spojili svoje zdroje a podelili sa o to, čo mali, s tými, ktorí to potrebujú (Skutky 2:44–45).



Prvou cirkvou prenikal duch vzájomnej ohľaduplnosti a spolupráce: Všetci veriaci boli jednotní v srdci a mysli. A cítili, že to, čo vlastnia, nie je ich vlastné, a tak sa delili o všetko, čo mali. . . . Neboli medzi nimi žiadni núdzni, pretože tí, čo vlastnili pozemky alebo domy, ich predali a peniaze priniesli apoštolom, aby ich dali tým, ktorí to potrebovali (Skutky 4:32–35, NLT). Medzi veriacimi na týchto ranných zhromaždeniach prevládal postoj, aby sme sa schádzali, aby sme sa o seba starali (1. Petra 1:22; 1. Tesaloničanom 4:9).

Kresťania by sa nemali vzdávať spoločných stretnutí, pretože tvoríme jednu rodinu – Božiu rodinu alebo domácnosť viery (Efezanom 2:19; 1. Timoteovi 3:15; Galaťanom 6:10). Ako členovia Božej domácnosti si veriaci majú navzájom prejavovať lásku, pohostinnosť, nežnosť, súcit a pokoru (Hebrejom 13:1–2: Filipanom 2:1–3).

Pavol veriacim vo Filipách povedal: Nech každý z vás nehľadí len na svoje záujmy, ale aj na záujmy iných (Flp 2:4). Boh povoláva kresťanov, aby sa starali o svojich bratov a sestry v Kristovi. Nie je to len pre naše dobro, ale aj pre posilnenie a vybudovanie celého Kristovho tela nám Písmo hovorí: Nevzdávajte sa spoločného stretnutia.

Boh dal členom svojho tela duchovné dary pre spoločné dobro (1 Kor 12:1–11). Tieto dary sa majú použiť na budovanie cirkvi, aby vyzbrojila svoj ľud k dielu služby, aby sa telo Kristovo mohlo budovať, kým všetci nedosiahneme jednotu vo viere a v poznaní Božieho Syna a nestaneme sa zrelý, dosiahnuť celú mieru Kristovej plnosti (Efezanom 4:12–13). Svoj plný potenciál ako veriaci môžeme dosiahnuť len vtedy, keď dovolíme Bohu, aby nás dozrel prostredníctvom spoločenstva v Jeho tele, s Kristom ako hlavou (Efezanom 4:14–15).

Pavol prirovnal cirkev k ľudskému telu a vysvetlil: „Oko nemôže povedať ruke: ‚Nepotrebujem ťa!‘ A hlava nemôže povedať nohám: ‚Nepotrebujem ťa!‘ (1 Kor 12 :21). Každý člen Kristovho tela – Božej rodiny – je nevyhnutný a cenný. Skrze Krista Boh dáva veriacich dokopy ako živé kamene, ktoré majú byť postavené do duchovného domu, ktorý má byť svätým kňazstvom s Ježišom ako základným kameňom (1. Petra 2:5–6).

Len prostredníctvom autentických vzťahov s inými veriacimi môžeme žiť vieru, ktorú vyznávame, a stať sa všetkým, čím nás Boh predurčil – keď sa nevzdáme spoločného stretnutia s inými kresťanmi.