Čo je to nekajúcnosť?

Odpoveď



Nekajúcny človek vie, že zhrešil a odmieta prosiť Boha o odpustenie alebo sa odvrátiť od hriechu. Nekajúcni neprejavujú žiadnu ľútosť za svoje nesprávne konanie a necítia potrebu sa zmeniť. Nekajúcnosť je hriech dobrovoľného zostávania hriešneho.



Pokánie je zmena myslenia, ktorá vedie k zmene konania. Pokánie vedie k životu (Skutky 11:18) a je nevyhnutnou súčasťou spasenia. Boh každému prikazuje, aby činil pokánie a mal vieru v Krista (Skutky 2:38; 17:30; 20:21). Nekajúcnosť je preto vážny hriech s hroznými následkami. Nekajúcni žijú v stave neposlušnosti voči Bohu a nepočúvajú Jeho milostivé volanie. Nekajúcni zostanú nespasení, kým sa neodvrátia od svojho hriechu a neprijmú Kristovu obetu na kríži.





Kráľ Šalamún, najmúdrejší muž, aký kedy žil, napísal: „Kto zostane tvrdošijný po mnohých výčitkách, bude zrazu zničený – bez nápravy (Príslovia 29:1). Byť tvrdohlavý znamená mať tvrdohlavého, tvrdohlavého ducha, ktorý spôsobuje, že človek nereaguje na Božie vedenie alebo nápravu. Tvrdošijovia sú z definície nekajúcni.



Apoštol Pavol varoval pred následkami nekajúcnosti: Pre svoju tvrdohlavosť a svoje nekajúce srdce si hromadíš hnev proti sebe na deň Božieho hnevu, keď bude zjavený jeho spravodlivý súd. Boh ‚odplatí každému podľa toho, čo urobil.‘ Tým, ktorí vytrvalosťou v konaní dobra hľadajú slávu, česť a nesmrteľnosť, dá večný život. Ale pre tých, ktorí hľadajú seba a ktorí odmietajú pravdu a nasledujú zlo, príde hnev a hnev. Pre každú ľudskú bytosť, ktorá koná zlo, bude trápenie a úzkosť (Rim 2:5–9; Žalm 62:12). Prichádza súd. Výsledky spravodlivosti budú krásne, ale následky nekajania budú kruté.



Kniha Zjavenie ukazuje, ako zvyknutý na hriech môže byť hriešnik. Počas súženia, po troch rôznych Božích súdoch, zostanú bezbožní napriek veľkému utrpeniu bez pokánia (Zjavenie 9:20–21; 16:8–11). Tragédiou je, že aj keď niektorí ľudia pociťujú strašné následky svojho hriechu, budú pokračovať v stave nekajúcnosti.



Existuje niečo ako nekajúcny kresťan? Biblicky, aby sa človek stal kresťanom, musí činiť pokánie a veriť; veriaci v Krista je ten, kto oľutoval hriech. A čo potom prehlásení veriaci, ktorí žijú v nekajúcnom hriechu? S najväčšou pravdepodobnosťou nie sú zachránení; sú to len profesori, ktorí nemajú v srdci žiadnu prácu Ducha Svätého. Apoštol Ján to hovorí otvorene: Ak tvrdíme, že s ním máme spoločenstvo, a predsa chodíme v temnote, klameme a nežijeme podľa pravdy (1. Jána 1:6). Ďalšou možnosťou je, že ľudia tvrdia, že sú spasení, no žijú v nekajúcnom hriechu sú spasení, ale konajúci v neposlušnosti – v takom prípade je ich nekajúcnosť dočasnou tvrdosťou srdca a Božia disciplína ich nakoniec obnoví do spoločenstva (pozri 1. Korinťanom 5:1–5).

Nekajúcny hriešnik potrebuje počuť dobré posolstvo o Božej záchrane. Božia dobrota vedie ľudí k pokániu (Rimanom 2:4) a je Bohom zhovievavosti a zhovievavosti. Kresťania by mali vyznávať svoje vlastné hriechy, modliť sa za nekajúcnikov a evanjelizovať nespasených: Odporcovia [pravdy] musia byť jemne poučení v nádeji, že Boh im dá pokánie, ktoré ich povedie k poznaniu pravdy, a že budú spamätajú sa a uniknú z pasce diabla, ktorý ich vzal do zajatia, aby plnili jeho vôľu (2. Timoteovi 2:25–26).