Čo to znamená zarmucovať Ducha Svätého (Efezanom 4:30)?

Keď Biblia hovorí o zarmucovaní Ducha Svätého, má na mysli akt úmyselného alebo neúmyselného neposlúchnutia Božej vôle. Často sa používa na opis určitej formy duchovnej neposlušnosti. Efezanom 4:30 hovorí: „A nezarmucujte Svätého Ducha Božieho, s ktorým ste boli spečatení na deň vykúpenia. V tomto verši Pavol nabáda veriacich, aby nezarmucovali Ducha Svätého, ktorý ich zapečatil na vykúpenie.

Smútiť Ducha Svätého presahuje jednoduché neposlúchanie Boha. Je to úmyselný akt vzbury proti Božej vôli a príkazom. Je to odmietnutie lásky, milosti a milosrdenstva, ktoré nám Boh poskytol. Keď zarmucujeme Ducha Svätého, v podstate sa obraciame chrbtom k láske, ktorú k nám Boh má.

Smútiť Ducha Svätého znamená odvrátiť sa od Boha a odmietnuť pôsobenie Ducha v našich životoch. Keď zarmucujeme Ducha Svätého, odmietame vedenie, útechu a podporu, ktoré nám Duch Svätý ponúka. Odvraciame sa od spoločenstva a spoločenstva, ktoré nám prináša Duch Svätý. Odmietame aj nádej a zasľúbenia, ktoré nám dáva k dispozícii Duch Svätý.

Smútiť Ducha Svätého je vážna vec. Je to forma duchovnej neposlušnosti, ktorá môže viesť k narušeniu vzťahu s Bohom. Je dôležité rozpoznať nebezpečenstvo zarmucovania Ducha Svätého a hľadať odpustenie, keď to robíme. Musíme sa snažiť zostať v úzkom spoločenstve s Bohom a poslúchať Jeho vôľu, aby sme nezarmucovali Ducha Svätého.

V rozšírenom praktickom učení o svätom živote (Efezanom 4:17–5:21) apoštol Pavol hovorí veriacim: „Nezarmucujte Ducha Svätého Božieho, s ktorým ste boli zapečatení na deň vykúpenia“ (Ef 4: 30). Jeho príkaz nezarmucovať Ducha spadá pod Pavlove počiatočné pokyny týkajúce sa čoho nie robiť, aby si pestoval svätosť a kráčal v kresťanskej čistote.



Grécke slovo preložené ako „smútiť“ v Efezanom 4:30 znamená „spôsobiť pociťovanie smútku, bolesti, nešťastia alebo úzkosti“. Ako tretia osoba Najsvätejšej Trojice má Duch Svätý osobnosť a schopnosť cítiť emócie ako radosť (Lukáš 10:21), pobúrenie (Hebrejom 10:29, ESV) a smútok (Efezanom 4:30, NLT).



V Skutkoch 7:51 Štefan odsudzuje „vzdorovanie“ Duchu a v 1. Tesaloničanom 5:19 Pavol poučuje veriacich, aby „neuhášali“ Ducha. Ale jediný prípad „zarmucovania“ Ducha sa spomína v Novom zákone tu v Efezanom 4:30. Zdá sa, že Pavlov príkaz nezarmucovať Ducha je inšpirovaný dvoma starozákonnými veršami, ktoré hovoria o tom, že Boží Duch je „sužovaný“, „zarmútený“ (Izaiáš 63:9–10) a „zatrpknutý“ (Žalm 106:33, ESV ). V Izaiášovi 63:9–10 a Efezanom 4:30 je zarmucovanie Ducha Svätého spojené s nevhodnou reakciou Božieho ľudu na Jeho vykúpenie.



Zdá sa, že „nezarmucujte Ducha“ dopĺňa Pavlovo úvodné nabádanie „žiť život hodný povolania, ktoré ste dostali. Buďte úplne pokorní a nežní; buďte trpezliví, znášajte sa navzájom v láske. Vynaložte všetko úsilie na zachovanie jednoty Ducha vo zväzku pokoja“ (Efezanom 4:1–3). Veriaci zarmucujú Ducha, keď neudržiavajú pokoj a harmóniu v telo Kristovo .

Pavol potom uvádza konkrétne spôsoby, ako zarmucovať Ducha tým, že žijeme tak, ako sme boli zvyknutí pred spasením, keď sme boli „odlúčení od života Božieho“ (Efezanom 4:17–19). Zarmucujeme Ho, keď nehovoríme pravdivo k našim bratom a sestrám v Kristovi (Efezanom 4:25), keď nechávame hnev ovládať naše činy (4:26–27), keď sa navzájom kradneme (4:28) a keď si navzájom hovoríme zlé a urážlivé slová, namiesto povznášajúcich a povzbudzujúcich slov (4:29). Ducha zarmucujeme aj vtedy, keď sa „nezbavíme všetkej horkosti, hnevu, hnevu, hrubých slov a ohovárania, ako aj všetkých druhov zlého správania“ (Efezanom 4:31) a keď sa nám to nepodarí “ buď milý jeden k druhému, milosrdní, odpúšťajte si, ako aj Boh skrze Krista odpustil vám“ (Ef 4,32).

Duch Svätý Boží žije v kresťanovi (Ján 14:17; 2. Timoteovi 1:14). Sme Jeho chrámom (1. Korinťanom 3:16), a keď nechodíme v Kristovej svätosti a láske a v súlade so spoluveriacimi, zarmucujeme Ducha Božieho svojimi hriešnymi myšlienkami a správaním (Efezanom 5:1 -21).

Zarmucovanie Ducha Svätého je podobné „uhášaniu“ Ducha Svätého (1. Tesalonickým 5:19) v tom, že obe negatívne ovplyvňujú veriaceho, cirkev a svet. Uhasenie Ducha hovorí o udusení alebo potlačení ohňa Božieho Ducha, ktorý horí v každom veriacim. Duch Svätý sa chce vyjadriť v našich činoch a postojoch. Keď nedovolíme, aby v našom správaní bolo vidieť Božieho Ducha, keď robíme to, o čom vieme, že je nesprávne, potláčame alebo uhášame Ducha. Nedovoľujeme, aby sa Duch zjavil tak, ako chce, s „láskou, radosťou, pokojom, zhovievavosťou, láskavosťou, dobrotou, vernosťou, miernosťou a sebaovládaním“ (Galaťanom 5:22–23).

Uhášanie Ducha aj zarmucovanie Ducha bránia zbožnému životnému štýlu. Oboje sa stane, keď hrešíme proti Bohu a nasledujeme svoje svetské túžby a žijeme tak, ako sme žili pred prijatím Kristovej spásy. Jediná správna cesta, po ktorej treba ísť, je tá, ktorá vedie veriaceho bližšie k Bohu a čistote a ďalej od sveta a hriechu. Tak ako sa neradi zarmútime a rovnako ako sa nesnažíme uhasiť to, čo je dobré, nemali by sme uhášať ani zarmucovať Ducha Svätého tým, že odmietame nasledovať Jeho vedenie.