Čo hovorí Biblia o individualizme?

Odpoveď



Individualizmus je prístup k rozhodovaniu, ktorý predpokladá, že výhody pre jednotlivca by mali mať vyššiu prioritu ako výhody pre širšiu skupinu. Inými slovami, individualizmus hovorí, že potreby každého človeka prevažujú nad potrebami väčšej kultúry alebo skupiny. Ako pri každej ľudskej filozofii, individualizmus môže byť použitý prospešne alebo ako zámienka na zneužitie. Ako sa dalo očakávať, Biblia odsudzuje extrémny prístup k individualizmu. Písmo naznačuje, že každý človek je morálne povinný považovať druhých za dôležitejších ako seba samého. Písmo zároveň mocne hovorí o hodnote jednotlivca. V niektorých ohľadoch má individualizmus biblickú hodnotu, zvyčajne v úzkych, duchovne súvisiacich podmienkach.



Biblia obsahuje príklady individualistického myslenia. Najčastejšie je to vidieť tam, kde sa niekto rozhodne robiť to, čo je morálne alebo správne, bez ohľadu na to, či to širšia kultúra schvaľuje (Jozua 24:15; Skutky 5:29). Ježiš naznačil, že nasledovanie Ho môže uraziť iných (Matúš 10:34–38) – a to platí najmä vtedy, keď sa kresťanský jednotlivec odmieta kochať niečím, čo väčšia kultúra považuje za prijateľné (Ján 15:19). Kristus tiež pozitívne hovoril o práve človeka rozhodnúť sa, ako použiť svoj vlastný majetok a schopnosti (Matúš 21:33–41; 25:14–30).





Za takýchto okolností sú túžby mnohých druhoradé v porovnaní so záujmami jednej osoby alebo rodiny. V najprísnejšom zmysle ide o formu individualizmu: výber toho, čo je pre danú osobu najlepšie, bez ohľadu na to, či je to zlučiteľné s vyšším dobrom.



Všimnite si však, že biblické príklady zužujú kontext legitímneho individualizmu na prípady duchovnej spravodlivosti. Keď bezbožná kultúra tvrdí, že poslúchanie Boha škodí mnohým, kresťan je stále povinný vybrať si, čo je správne (Skutky 5:29). Od tých, ktorí majú bohatstvo alebo talenty, sa očakáva, že ich budú používať múdro, v súlade s dobrým úsudkom, a nie hlúpo (Lukáš 12:41–42). Konať individualisticky, proti väčšiemu dobru, je teda v súlade s Písmom len vtedy, keď má veriaci dôvod myslieť si, že to, čo sa od neho žiada, nie je v skutočnosti väčšie alebo dobré podľa zbožného svetonázoru. Forma individualizmu v Písme sa sústreďuje na potrebu každého človeka osobne nasledovať Božiu vôľu bez ohľadu na to, ako iní vnímajú túto poslušnosť.



Písmo uvádza oveľa širšie a široko používané príklady kolektivizmu, ako napríklad Skutky 2:44, Skutky 4:32, Filipanom 2:3, Rimanom 12:10, Efezanom 5:2 a dokonca Rimanom 5:15–19. Samozrejme, keďže Biblia odporúča morálny, etický typ individualizmu, kolektivizmus by nemal zachádzať príliš ďaleko. Keď kultúra začne vyžadovať, aby jednotlivci porušovali svoje vlastné svedomie pre väčšie dobro, táto kultúra sa púšťa do tyranie, nie do charity.



Písmo hovorí aj o trochu inej, no veľmi dôležitej forme individualizmu – o individuálnej ľudskej hodnote. Nie všetci ľudia majú rovnaké zručnosti, intelekt, fyzické schopnosti alebo zdravie. V nebiblickom svetonázore sú niektorí ľudia menej hodnotní ako iní a ich potreby sú v záujme väčšej skupiny nadradené. Kultúra úplne oddaná všetkému, čo je výhodné pre mnohých, marginalizuje alebo dokonca eliminuje určité skupiny ľudí. Historicky sa to presne deje, keď sa rozmáha kolektivistické myslenie.

Naproti tomu Biblia napĺňa každého jednotlivca hodnotou ako nositeľa obrazu Boha (Genesis 1:27; 9:6). Ježiš osobitne zdôraznil službu ľuďom, ktorých spoločnosť zavrhla (Marek 2:1–7; 5:1–20). Základným kameňom kresťanskej etiky je individualistická myšlienka, že žiadna osoba – ani jedna, nikdy a nikde – nie je bezcenná, na jedno použitie alebo menej milovaná ako ktorákoľvek iná (Galatským 3:28; Kolosanom 3:11). Žiadna osoba – ani jedna, nikdy a nikde – nie je mimo odpustenia a vykúpenia skrze Ježiša Krista (Lukáš 7:34; 1. Korinťanom 6:9–11).

Biblia pripisuje jednotlivcovi mimoriadne vysokú hodnotu. Zvlášť zdôrazňuje potrebu individuálneho morálneho uvažovania a viny (Ezechiel 18:20; Rimanom 2:6). Kľúčovou slabinou extrémnych verzií kolektivizmu je, že úplne zavrhuje individuálne práva a zodpovednosť v službách takzvaného väčšieho dobra.

V konečnom dôsledku je boj medzi individualizmom a kolektivizmom jednoducho medzi ľudskými bytosťami a ich vlastnou hriešnou povahou. Ak by sme boli schopní dokonale nasledovať Boha a zostať v dokonalej jednote, zistili by sme, že to, čo je dobré pre jednotlivca, je dobré aj pre mnohých. Pokora a sebaobetovanie jednotlivcov majú za následok veľké požehnanie pre druhých. Súcit a sebaobetovanie zo strany skupiny žehnajú znevýhodneným a vedú k väčšiemu uznaniu ľudstva. Tieto dve myšlienky v dokonalej harmónii uvidíme len vo večnosti, keď vykúpení budú úplne naladení na Božiu vôľu (1. Jána 3:1–3).